Starší muž pokojne sedel na okraji starého dreveného móla a rybárčil, keď k nemu pristúpili traja mladíci s drzími úsmevmi — no ani netušili, ako sa pre nich toto stretnutie skončí… 😲😱
Ráno bolo tiché a chladné. Nad vodou sa vznášala ľahká hmla, ktorá skrývala vzdialený breh. Starý muž sedel na skladacej stoličke, držal udicu a pozorne sledoval plavák. Vedľa neho stálo kovové vedro, v ktorom sa už mrskalo niekoľko ulovených rýb.
Ticho prerušili kroky. Traja mladíci pristúpili zozadu, hlasno sa rozprávali a vymieňali si pohľady. V ich hlasoch bolo cítiť sebavedomie ľudí, ktorí sú zvyknutí, že im nikto neodporuje.
— Hej, dedko, ty nie si odtiaľto, však? — uškrnul sa jeden z nich.
— Vieš vôbec, kde sedíš? — dodal druhý.
— Toto je naše jazero. Ak tu chceš chytať ryby — zaplať.
Starý muž sa hneď neotočil. Pokojne pritiahlo udicu, skontroloval vlasec a až potom, mierne otočiac hlavu, odpovedal pokojným hlasom:
— Jazero patrí všetkým. Tu je všetko zadarmo. Mám právo tu byť a robiť, čo chcem.
Mladíci sa na seba pozreli a zasmiali sa.
— Počul si ho? — povedal jeden. — Vysvetľuje nám naše práva.
— Hovorím to naposledy, — hlas mu stvrdol. — Buď zaplatíš… alebo odtiaľto odídeš.
Starý muž sa opäť otočil k vode, akoby mladíci vôbec neexistovali. A práve to ich rozčúlilo.
— Čo je, dedko, si hluchý?
— Hej! S tebou sa rozprávame!
Jeden z nich prudko vykročil dopredu a z celej sily kopol do vedra. Kov tlmene zaznel a vedro spolu s rybami odletelo do vody.
Starý muž sa ani nepohol. Len si upravil udicu a znovu sa zahľadel na plavák.
Mladíci sa už nesmiali.
— Povedal som, buď zaplatíš, alebo odídeš, — precedil jeden cez zuby.
Ticho. Starý muž mlčal. Ignoroval ich. Bolo to horšie než akákoľvek odpoveď.
— Dobre… — povedal potichu ten, ktorý stál najbližšie. — Zdá sa, že inak to nepochopí.
Zdvihol ruku, zovrel päsť a vykročil dopredu, pripravený udrieť starého muža.
Ale práve v tej chvíli sa stalo niečo úplne nečakané 😯😨
A v tom okamihu sa všetko odohralo príliš rýchlo. Starý muž sa prudko postavil.
Jedným pohybom zachytil ruku útočníka, vykrútil ju tak, že ten vykríkol, a v tej istej sekunde sa ocitol na doskách móla. Druhý sa vrhol dopredu — ale dostal krátky, presný úder do tela a zohol sa, držiac si brucho.
Tretí sa pokúsil ustúpiť, no zakopol o okraj dosky a s tlmeným špliechnutím spadol do vody.
Starý muž stál rovno. Jeho pohyby boli pokojné, akoby len vykonal bežnú prácu.
Pozrel sa na nich zhora nadol a ticho povedal:
— Ešte neviete, s kým ste sa zaplietli.
Jeden z chlapcov sa pokúsil vstať, skrivený bolesťou.
Starý muž pokračoval, už o niečo tvrdšie:
— Tridsať rokov som pracoval v OMON-e. Takých ako vy som videl stovky.
Urobil krok vpred a to stačilo, aby stuhli.
— Zmiznite odtiaľto. Kým ešte dokážete odísť po vlastných.
Chlapci sa na seba pozreli. V ich očiach už nebol ani smiech, ani drzosť — iba zmätok a strach.
Nikto sa už neodvážil odporovať. Odišli rovnako rýchlo, ako prišli.
Starý muž sa pokojne vrátil k svojej stoličke, sadol si, vzal udicu a pozrel sa na vodu, kde kruhy po spadnutom vedre už takmer zmizli.
Akoby sa nič nestalo.
