Každé ráno vychádzala staršia žena na balkón s hrsťou chlebových omrviniek. Najprv sa vták držal v diaľke, potom si začal sadať bližšie a po roku už pokojne zobkal priamo z jej dlane. Susedia reptali, sťažovali sa, dokonca trávili holuby a iné vtáky na dvore. Túto vranu sa však z nejakého dôvodu nedotýkali. Akoby chápala, kde je nebezpečne a kde sa dá veriť.
Žena žila sama. Manžel zomrel dávno, syn sa presťahoval do iného mesta a volal čoraz zriedkavejšie. Ráno sa začínalo kanvicou, starým županom a krokmi na balkón. A vrana už čakala — na zábradlí, s mierne naklonenou hlavou, akoby sa zdravila.
Rozprávala sa s ňou nahlas. Hovorila o počasí, o susedke z piateho poschodia, o bolesti v kolene. A vták počúval. Po svojom, mlčky.
Šesť rokov — ani jeden vynechaný deň.
A potom jedného dňa vrana nepriletela.
Žena vyšla ako zvyčajne. Podržala omrvinky v dlani. Čakala. Pozrela sa na zábradlie. Vtáky lietali po dvore, krákali niekde v diaľke, ale jej tam nebola.
Stála tam desať minút. Potom dvadsať. Omrvinky zvlhli od dlane.
Na druhý deň vyšla znova.
A aj na tretí.
Jedného dňa ju na dvore zastavila susedka.
— Vy ste kŕmili tú čiernu?
— Áno.
— Zrazilo ju auto. Na zákrute pri obchode. Videla som to…
Žena prikývla. Nič nepovedala. Len sa vrátila domov.
Balkón zostal prázdny. Tichý. Ráno stratilo zmysel.
O niekoľko dní zazvonili pri dverách. Na prahu stála tá istá susedka.
— Prepáčte… Otec ma poprosil, aby som vám niečo odkázala. Je chorý, takmer nevychádza z domu. Hovorí, že predtým každý deň pozeral z okna, ako kŕmite vranu. Pýta sa, prečo už nevychádzate.
Žena najprv nechcela ísť. Ale predsa len zišla o poschodie nižšie.
V izbe bolo cítiť lieky a starobu. Pri okne sedel chudý muž asi sedemdesiatpäťročný. Pozrel sa na ňu pozorným, pokojným pohľadom.
— Už neprilieta? — spýtal sa.
— Už tu nie je, — potichu odpovedala žena. — Zrazilo ju auto.
Muž dlho mlčal.
— Vtáky žijú kratšie ako my, — povedal napokon. — A aj ľudia odchádzajú. Ale život sa nekončí. Šesť rokov ste sa o ňu starali. To znamená, že viete starať sa.
Kývol smerom k oknu.
— Na dvore ich je veľa. Niektorá určite priletí. A ak nie — aj tak vychádzajte. Bolo mi pokojnejšie, keď som vás videl stáť na balkóne.
Žena hneď neodpovedala.
Na druhé ráno znovu vyšla s omrvinkami. Nie preto, že by čakala tú istú vranu. Ale preto, že na dvore niekto pozeral jej smerom a čakal.
Najprv prileteli holuby. Potom si na okraj zábradlia sadol jeden čierny vták. Žena jednoducho natiahla dlaň.
