Mária nenávidela Annu. Už dva roky sa mladá zdravotná sestra neodlučiteľne držala Davida – manžela Márie. Anna vždy našla dôvod byť nablízku: núdzové volanie, „náhodné“ stretnutie pri obchode alebo predĺžený rozhovor po vyšetrení. Usmievala sa príliš sebavedomo a pozerala sa na neho tak, akoby jeho manželka jednoducho neexistovala.
Mária nebola ticho. Niekoľkokrát priamo povedala Anne, aby sa držala mimo jej rodiny. Anna pokojne odpovedala, že David je dospelý a sám rozhoduje, s kým sa stýka. Niekedy s úsmevom dodala, že ak by bol muž doma šťastný, nehľadal by pozornosť inde.
Tieto slová Mária nemohla zabudnúť.
David nedávno oslávil štyridsiatku, veľa pracoval a často cestoval po okolí. A jedného večera mu jednoducho zastalo srdce. Všetko sa stalo rýchlo.
Keď Anna počula správu, prišla k Máriinom dverám, aby sa rozlúčila so svojím milovaným. Na pohrebe stála bokom, nepribližovala sa k rakve. Vedela, že nemá právo byť pri nej. Stála bledá, s začervenalými očami. Vdova prišla k nej a ticho jej povedala, že ju nikdy neodpustí. Obvinila Annu, že zničila ich rodinu a doviedla Davida na hrob.
— Čoskoro zomrieš, pretože som dala tvoju fotografiu do rakvy k tvojmu milencovi.
Anna nič nepovedala a odišla. A o pár dní sa stalo neuveriteľné 😨😱
V noci smrti manžela Mária vybrala zo zásuvky starú fotografiu Anny. Dlho sa na ňu pozerala, potom ticho, keď v dome nebol nikto, pristúpila k rakve a položila fotografiu na Davidovu hruď. Myslela si, že tak potrestá súperku.
Vdova sama povedala milenke o fotografii v rakve. A neurobila to náhodou.
Mária vedela, že ich dedina žije klebetami a poverami. Ľudia tu veria na znamenia, kliatby a „škodlivé sily“ viac než na lekárov. Práve na to sa spoliehala.
Po pohrebe prišla k Anne a nahlas, aby susedia počuli, jej povedala, že dala jej fotografiu do Davidovej rakvy. A dodala, že za také veci sa vždy platí.
Ľudia okamžite zpozorneli, pozerali sa jeden na druhého a večer sa po dedine už šírili reči.
Ale skutočný dôvod bol iný.
Mária sa rozhodla zbaviť sa súperky ticho a tak, aby to s ňou nikto nespojil.
O niekoľko dní neskôr sa Anna náhle cítila zle. Najprv slabosť, potom nevoľnosť, silná bolesť brucha. Po 24 hodinách sa už nemohla zdvihnúť z postele.
Po dedine sa okamžite šírili klebety. Ľudia šepkali, že je to kliatba vdovy. Hovorili, že cudzia fotografia sa nesmie dávať do rakvy, lebo mŕtvi si odnášajú so sebou toho, kto je na obrázku.
Staré ženy pri studni sa krížili a uisťovali, že všetko sa stalo podľa zákona „vyšších síl“.
Mária mlčala. Tvárila sa, že je sama prekvapená. Dokonca demonstratívne chodila do kostola.
Anna však neverila v mystiku. Bola lekárka a vedela, že jej stav vyzerá ako otrava. Symptómy boli príliš jasné.
Spomenula si, že posledné dni jej susedia nosili jedlo. Vodou jej tiež niekto podával cez známych. Anna prestala jesť všetko, čo dostávala z cudzích rúk. Prešla len na zásoby, ktoré si kúpila sama. Začala piť vodu z uzavretých fliaš.
O niekoľko dní sa cítila lepšie.
Vtedy pochopila, že niekto naozaj chcel jej smrť. A jediná osoba, ktorej to prospelo, už hlasno oznámila celému mestu „kliatbu“.
