Mám štyridsaťšesť rokov. Už dvanásť rokov pracujem sama na seba, zarábam stabilne, nebola som vydatá a nemám deti. Môj nový známy, Anton, má päťdesiatdeväť rokov. V profile má serióznu fotografiu: oblek, sivé vlasy, sebavedomý pohľad. V korešpondencii bol zdvorilý, písal gramaticky správne, bez hlúpych náznakov. Všetko vyzeralo dôstojne.
Nový známy, ktorému je už 59 rokov, povedal, že hľadá manželku, ktorá nebude staršia ako 30 rokov: keď som sa spýtala prečo, jeho odpoveď ma zároveň rozosmiala a zarmútila 😢
Zo zvedavosti som večer zadala jeho meno do vyhľadávania a náhodou natrafila na jeho profil na zoznamke. Otvorila som a prečítala: „Hľadám manželku. Vek od 25 do 32 rokov, ja mám 59.“ Zatvorila som stránku a rozhodla som sa, že je to jeho osobná vec.
Ráno pred stretnutím som si však povedala: zaujímavé, čo povie, ak sa spýtam priamo.
Anton prišiel presne na dohodnutý čas. Vysoký, upravený, drahý oblek, pekné hodinky, príjemná vôňa. Sadli sme si do kaviarne a prebrali projekt. Hovoril jasne, vecne, bez zbytočných slov. Pracovná časť prebehla pokojne.
Keď sme skončili, uvoľnil sa a povedal:
— Je príjemné pracovať s takou profesionálnou ženou. Obyčajne odborníci hovoria nezmysly.
Usmiala som sa a poďakovala. Rozhovor postupne prešiel na osobné témy.
— Ste vydatá? — spýtal sa.
— Nie.
— Kariéra vám bránila?
— Jednoducho som nestretla svoju osobu.
Anton prikývol a povedal, že už dva roky je sám po rozvode a teraz hľadá vzťah.
— Skúšate zoznamky? — spýtala som sa.
— Áno, profil je aktívny. Presne viem, čo chcem, preto filtrujem.
Rozhodla som sa neobchádzať tému.
— Videla som váš profil. Je tam uvedené, že hľadáte ženu do 32 rokov. Je to zásadné?
Odpovedal pokojne:
— Áno.
— Prečo?
Vzdychol si kávu a povedal:
— Pretože… 😲☹️
Po jeho slovách mi bolo zároveň smiešno aj smutno 😢
— S mladými je to jednoduchšie. Nežijú minulosťou, nesťažujú sa, ľahšie pristupujú k životu.
Bolo mi nepríjemne.
— Takže ženy vo vašom veku žijú iba minulosťou?
— Väčšinou áno. Neustále sťažnosti, urážky, nespokojnosť. S nimi je ťažko.
Položila som lyžicu do šálky.
— A vám je ľahko? Máte dva rozvody, vážny biznis, stále problémy. Tiež hovoríte o ťažkostiach. Tiež máte zdravotné problémy.
Zamračil sa.
— Nesťažujem sa, hovorím fakty.
— A keď žena hovorí o svojich ťažkostiach, je to už sťažovanie?
Začal sa hnevať.
— Jednoducho chcem komfort.
— Komfort je, keď dievča sa nehádže a pozerá na vás zospodu nahor?
— Preháňate.
— Nie. Nepotrebujete rovesníčku, pretože rovesníčka je rovný partner.
Rázne odsunul šálku.
— Myslel som si, že ste rozumná, ale zistilo sa, že ste príliš principiálna.
— Nie všetci muži sú zlí. Ale keď päťdesiatdeväťročný hľadá tridsiatničky a vysvetľuje to tým, že ženy jeho veku sú „ťažké“, to veľa vypovedá.
Vstal.
— Nemali by sme spolu pracovať. Ste konfliktná.
— Jednoducho nesúhlasím, keď ženy môjho veku okamžite odmietajú.
Rýchlo si zbalil tablet a odišiel.
Zostala som v kaviarni a dopila vychladnutú kávu. Zaplatila som len za seba, pretože si od mužov s takýmito názormi kávu nevezmem.
Večer doma som dlho premýšľala o rozhovore. Mám štyridsaťšesť rokov. Mám vrásky a sivé vlasy. Dvakrát som zakladala biznis, raz som zlyhala, druhýkrát sa mi podarilo. Brala som pôžičky a splácala ich. Pochovala som otca a podporovala matku po chorobe. Viem, aké to je pracovať šestnásť hodín a nevzdať sa.
Nežijem minulosťou. Žijem realitou, kde sú problémy a víťazstvá.
A jemu treba ženu, ktorá sa ešte nestretla so skutočnými ťažkosťami.
Ktorá sa nespýta na dva rozvody.
Ktorá si nevšimne tlak a lieky večer.
Ktorá bude obdivovať.
Nepotrebuje ženu. Potrebuje ilúziu, že je stále mladý a dokonalý.
