Každú noc sestra počula krik z oddelenia č. 7, keď cudzí muž navštívil staršieho pacienta. Jedného dňa, keď to už viac nevládala vydržať, sa schovala pod posteľ, aby zistila, čo sa deje.😱😨
To, čo videla, ju skutočne vydesilo. 😢
Niekoľko dní po sebe sestra počula zvláštne zvuky z oddelenia č. 7. Boli to kriky. Nie hlasné – v skutočnosti tlmené, dusené, akoby sa daná osoba bála, že ju niekto bude počuť. Zvuk sa vždy objavoval približne v rovnakom čase – bližšie k noci, keď boli chodby prázdne a svetlá slabli.
Zastavila sa uprostred chodby s vedrom a počúvala. V nemocnici bolo dosť nepokojne, ale tento plač sa jej zdal byť nervózny. Neznel ako bežný ston bolesti.
Sestra tam pracovala už dlho. Práca bola ťažká, plat nízky, ale vydržala to. Zvykla si na pachy, nočné zmeny a bolesť iných. Ale oddelenie číslo 7 ju začalo čoraz viac trápiť.
Ležala tam staršia pacientka – tichá, upravená, vždy vďačná za pomoc. Mala zlomený bedrový kĺb a bola na kľude na lôžku. Zriedkakedy sa sťažovala, len čoraz častejšie pozerala na podlahu a mykala sa pri hlasných zvukoch.
A potom sa objavil zvláštny návštevník.
Muž prišiel večer. Vždy sám. Dobre oblečený, sebavedomý, hovoril pokojne a zdvorilo. Predstavil sa ako príbuzný.
Po jeho návštevách sa staršia pacientka zmenila: oči jej sčervenali, pery sa jej začali triasť, ruky jej stuhli. Jedného dňa si sestra dokonca všimla modrinu na jej zápästí.
Snažila sa zistiť viac, ale pacientka okamžite odvrátila zrak a zašepkala, že je všetko v poriadku.
Kolegovia jej poradili, aby sa nepýtala.
„Do toho vás nič nie je. Je to príbuzný, takže má právo,“ povedali jej.
Ale plač sa vracal znova a znova.
Jedného večera sestra začula pred izbou kroky. Potom tlmené hlasy. Hovoril drsne. Starší pacient niečo zamrmlal, akoby sa ospravedlňoval. Ozval sa tupý zvuk. A krátky plač.
V tú noc sestra nemohla spať.
A vymyslela plán, ako zistiť pravdu. Ak nikto nechcel vidieť, uvidí ona.
Nabudúce vošla do izby skoro. Svetlá boli slabé, pacient spal. Sestra klesla na podlahu a s ťažkosťami sa plazila pod posteľ. Prach, studené linoleum, hrdzavé pružiny nad hlavou. Bola vydesená.
Kroky na chodbe. Dvere vŕzgali. Vošiel dnu.
Sestra videla len jeho topánky a okraj postele. Najprv ticho. Potom jeho hlas. Niečo hovoril staršiemu pacientovi, pomaly a naliehavo. Začala plakať.
A potom sa stalo niečo, čo sestre vyrazilo dych. 😱🫣 Pokračovanie v prvom komentári 👇👇
Najprv hovoril pokojne. Veľmi pokojne. Vysvetlil staršej pacientke, že dom aj tak „stratí“, že ho nepotrebuje sama, že musí podpísať papiere. Povedal, že ak to neurobí pekne, „pomôže“.
Staršia pacientka plakala. Prosila ho, aby ju nechal na pokoji. Povedala, že nič nepodpíše.
Potom sa jeho hlas zmenil.
Naklonil sa nad posteľ a začal vyhrážať. Povedal, že má lieky, ktoré musí užívať. Že vie, ako to urobiť tak, aby si to lekári nevšimli. Že ak bude vytrvať, bude jej horšie. Oveľa horšie.
Zdravotná sestra zadržala dych.
Videla ho, ako vytiahol injekčnú striekačku. Nie nemocničnú. Inú. Tmavú, neoznačenú. Začal jej aplikovať injekciu napriek jej odporu. Staršia pacientka kričala, jej ruka bezvládne spadla na plachtu.
Ošetrovateľku premohol hrôza.
Vyskočila spod postele, kričala a trhnutím otvorila dvere. Nastal rozruch a pribehli sestry a službukonajúci lekár. Muža na mieste zadržali. Striekačku skonfiškovali. Dokumenty našli v jeho taške – hotové, s miestom na podpis.
Neskôr sa ukázalo, že injekcie neboli lieky. Práve ony boli dôvodom, prečo sa stav staršieho pacienta rýchlo zhoršoval.
