— Larisa, možno by si mohla urobiť nejaké mäsové guľky? Chýbajú mi tvoje…
Zdvihla zrak od šálky a pozrela sa mu priamo do očí. Neusmiala sa. Nevzdychla. Len pokojne, ale pevne povedala:
— Spýtaj sa mamy, či by ti usmažila fašírky, veď si jej dal peniaze na sanatórium. Možno tam má dokonca aj panvicu, ktovie?
Dima stál so zdvihnutou rukou, akoby ho jej slová udreli do tváre. Snažil sa usmievať, žartovať, ale Lari zostala vážna. Vážnejšia ako kedykoľvek predtým.
— Lari, no tak… Nehnevaj sa. Je to moja mama… Nemala peniaze, bola na tom zle…
— A ako sa máme, Dima? Ako sa mám ja? Čo ak každý cent, ktorý zarobíme, niekam zmizne a naše sny zostanú nenaplnené? Stále si myslíš „možno raz“?
— Proste si jej nevedela povedať nie. Je to moja mama…
— A moja mama je tiež moja mama. Ale vieš, rozdiel je v tom, že môj manžel mi nevolá každé ráno, aby mi pripomenul moju vinu.
Na druhej strane, tvoj klient ťa berie za ruku častejšie ako vymáhač dlhov. A vieš čo? Už ma unavuje byť druhou voľbou v rodine. Pretože tou som sa stala, Dima. Dočasné riešenie.
Vstala od stola a začala upratovať prázdne poháre. Jej pohyby boli pokojné a mechanické. Dima ju mlčky sledoval, ako chlapec chytený s rukou v pohári džemu.
„A… naozaj si poslala mame všetky peniaze?“
„Áno. Tristo dvanásť tisíc. Povedala, že chce ísť k moru. Tak som jej zaplatila letenku. Ubytovanie v cene. Aj ona si ju zaslúži, však?“
„Ale… čo my?“
„My? O zvyšok sa postaráme ako obvykle. Alebo možno tentoraz zistíš, aké je to zostať s prázdnymi rukami, pretože niekto iný ich „potrebuje viac“.
Nastalo ticho. V pozadí potichu hučala iba stará chladnička. Dima si pomaly sadol na stoličku a schoval si hlavu do dlaní.
– Nikdy som si nemyslel, že ťa to bude tak veľmi bolieť…
– Ani ty si o tom nikdy nechcela premýšľať. Bolo pre teba jednoduchšie zavrieť oči a povedať: „Och, Lari sa upokojí, ona to chápe.“
Ale vieš čo? Už sa neviem upokojiť. Už ma nebaví byť chápavá.
Po dlhej pauze sa Dima postavil a prešiel k nej. Jeho hlas zjemnel.
– Odpusť mi… Urobil som chybu. Nechcem ťa stratiť. Nechcem zničiť to, čo máme…
Lari sa na neho nepozrela s hnevom, ale s únavou.
– Tak mi to dokáž. Nie kvetmi. Nie slovami. Činmi. Nabudúce, keď ti mama zavolá a požiada o peniaze, maj odvahu povedať „nie“. Alebo aspoň „nie teraz“.
– Máš pravdu…
– A ešte jedna vec. Od dnešného dňa budeme spolu diskutovať o našich financiách. Už žiadne jednostranné rozhodnutia. Sme tím. Alebo sme nič.
Dima prikývol. Vedel, že ak ju znova sklame, Lari už nebude čakať. Milovala ho, ale láska sama o sebe nenahradí rešpekt a rovnováhu.
Na druhý deň Dima predal svoj drahý bicykel, ktorý dva roky nepoužívane ležal v technickej miestnosti. Za zarobené peniaze kúpil Larisse nový elektrický sporák a mixér.
Vrátil sa domov s nákupnými taškami a krátkym odkazom:
„Pre naše sny. Zaslúžiš si to.“
Larisa sa na neho pozrela a prvýkrát po dlhom čase sa usmiala.
„Vidím, že začínaš chápať…“
„Chceš ešte ísť na dovolenku?“
„Ak po splátkach niečo zostane, tak áno. Ale vieš… najlepšie dovolenky začínajú pokojom doma.“
A v ten večer neboli žiadne mäsové guľky. Ale boli tam pečené zemiaky, smiech a plány napísané na rohu starého zošita.
Dima prvýkrát po dlhom čase nečakal, kým zavolá matka. Vypol telefón. Držal manželku za ruku. A mlčal. Ale toto ticho bolo iné. Bolo plné prísľubov.
