Mysleli si, že je to len kameň – kým sa jej nepohol v ruke 😱😨
Dievča šlo s priateľmi k moru relaxovať. Deň sa končil, slnko zapadalo a voda stmavla a bola nezvyčajne pokojná. Sedeli na okraji vody, nohy v nej, rozprávali sa a smiali, keď zrazu dievča niečo zbadalo pod hladinou.
Trochu sa naklonila a pozrela bližšie.
— „Wau… to je také krásne…“ povedala potichu.
— „Čo si našla?“ pýtali sa ostatní.
— „Počkajte, vyberiem to…“
Vložila ruku do vody a opatrne to zdvihla.
— „Pozrite, aký krásny kameň,“ povedala.
Bol tmavomodrý, takmer čierny, s matne žiariacimi čiarami na povrchu. Vyzeral hladko, dokonale tvarovaný – takmer až príliš dokonale.
— „Kde si ho našla?“ spýtal sa jeden z nich.
— „Presne tam, pod vodou… ale…“
Zrazu stíchla.
— „Ale čo?“
Zízala naň vo svojej ruke.
— „Nie je studený…“
— „Asi ho zohrialo slnko,“ zasmiali sa.
Ale ona sa nesmiala.
— „Nie… zdá sa… živý…“
Prestali sa usmievať.
— „Ako to myslíš?“
Zaváhala a potom zašepkala:
— „Pohol sa…“
Nastalo ticho.
— „Prestaň žartovať,“ povedal jeden z nich a pristúpil bližšie.
— „Nežartujem…“
Držala ho pevnejšie.
A potom —
pohol sa znova.
Nebola to vibrácia.
Pomalý… úmyselný posun.
— „Pusti to,“ povedal niekto ostro.
— „Počkaj…“
Zdvihla ho bližšie k tvári.
— „Toto nie je kameň…“
Povrch sa začal meniť. Tenké čiary začali pulzovať a potom sa naťahovať.
— „Vidíte to?“
Potom zrazu —
pukol.
Nie ako mušľa. Nie ako čokoľvek prírodné.
Zúbkovane. Nerovnomerne.
Niečo tenké, dlhé a mokré sa vytlačilo zvnútra.
— „PUSTI TO!“ zakričali.
Ale ona sa nemohla pohnúť.
Vynorilo sa ďalšie. Potom niekoľko ďalších.
Neprirodzene sa krútili, akoby nemali pevný tvar.
Potom sa to úplne otvorilo.
Vo vnútri nebolo jasné telo – len meniaca sa hmota tmavej, želatínovej tkaniny, ktorá sa neustále skladala a rozkladala.
A potom —
— „Oči…“
— „Čo…?“
— „Sú tam oči… tak veľa…“
Na jeho povrchu sa objavili desiatky drobných lesklých očí, všetky naraz žmurkali.
Všetky sa pozerali na ňu.
Vrískla a hodila to do vody.
Na chvíľu bolo všetko nehybné.
Potom jeden z nich zašepkal:
— „Pozrite sa… okolo seba…“
Pozreli sa dole.
To, čo považovali za obyčajné kamene…
bolo rovnaké.
Boli ich desiatky.
— „Sedeli sme na nich…?“
Voda sa začala hýbať, ale neboli tam žiadne vlny.
— „Von! Teraz!“ zakričal niekto.
Snažili sa vstať.
— „Počkaj – niečo sa dotklo mojej nohy!“
— „Aj mojej!“
— „Nemôžem sa pohnúť —“
Niečo pod vodou im liezlo po nohách.
Pomalé.
Lepkavé.
Živé.
A potom —
všetky „kamene“ sa otvorili naraz.
Voda stmavla, zaplnila sa pohybujúcimi sa tvarmi.
Vtedy pochopili, čo to je.
Nie kamene.
Ani len jednoduché morské tvory.
Bola to kolónia hlbinných organizmov známych ako „Mimic Abyss Crawlers“ (Napodobňujúci hlbinní lezci) – vzácny, dravý druh, ktorý sa v blízkosti pobrežia maskuje ako kamene. Jednotlivo sú malí, ale spolu… inteligentní.
Čakajú.
Nelovia prenasledovaním.
Čakajú na dotyk.
A keď sa ich niekto dotkne…
prebudia sa.
Ticho sa pretrhlo.
— „UTEKAJTE…“
